AKO SI NÁS SÁRA NAŠLA...

Už je to 2 týždne, čo som v jedno piatkové popoludnie v blízkosti spoločnosti, kde pracujem, zbadala v tráve pri vchode uzimené, vyhladované a vystrašené mačiatko, ktoré sa svojím hlasným krikom dožadovalo niečej pomoci.
Asi za to môže moja povaha, vďaka ktorej som celé detstvo domov na všeobecnú radosť svojich rodičov "vláčila" osamelé zvieratstvo všetkých druhov, nedokázala som tam to mača nechať napospas mrazivému víkendu a osudu.
Prežili sme cestu domov, aj to, že sa môj muž so mnou pol dňa nerozprával :-), najhoršia však bola návšteva zverolekára, ktorý jej našiel choroby od výmyslu sveta. Najhoršie na tom boli ušká, ktoré boli hrozne zapálené a lekár potvrdil, že do druhého dňa by pravdepodobne mačiatko neprežilo.

Nasledovalo niekoľko dní intenzívnej starostlivosti a to nielen zdravotnej, ale aj upratovacej, kým sa bruško spamätalo, najviac som sa však obávala, ako mačiatko v našom byte prijme náš 8-ročný psík Bert, ktorý bol dovtedy jediným zvieracím pánom v domácnosti.
Aj keď pôvodný plán bol dočasne prichýliť malého najdúcha a skúsiť mu nájsť nový domov, nakoniec sme sa rozhodli si ho ponechať.
Tak máme novú mačku - našu Sáru.
Za tie 2 týždne sa uzdravila, zmocnela a je z nej nádherná mačka:

A ako to zvládol Bert? Prekvapil a ma mačku prijal, občas na ňu síce vrčí, keď ho otravuje práve vo chvíli, keď si chce zdriemnuť, inokedy s ňou zase šantí po celom byte. Máme doma jednoducho vďaka našej Sáre veselo :-)))