29. novembra 2010

Aj u nás sa "zvianocieva"...

Vianoce sú naozaj jediným sviatkom roka, ktorým naozaj žijem. Veľkú noc väčšinou pretrpím a zvyčajne ju trávime v Tatrách, ale Vianoce sú pre mňa symbolom rodinnej pohody a vždy sa na ne nesmierne teším. Väčšinou prípravu zvládam v rámci možností - t.z. nemám pár mesiacov vopred nakúpené darčeky, ani nestíham vyluxovať byt, keďže v závere roka máme v práci vždy nápor, ale o to viac si viem vychutnať vianočné pečenie, do ktorého už aktívne zapájam aj svojho drobca, výzdobu nášho bytíku a svetlo sviečok....


Dnes som pokračovala vo svojich predvianočných náladách a urobila som si radosť pár drobnosťami, na ktoré som potulkami mestom natrafila - a pýtali sa ku nám domov :-)
Mám za sebou krásny zasnežený deň, kedy som sa konečne mohla venovať aj svojmu tvoreniu (výsledok ukážem niekedy nabudúce) a konečne aj pridať nejaký príspevok na svoj blog, ktorý žiaľ v poslednom čase zanedbávam.
Ale keď si mám vybrať, či sedieť pri PC alebo sa rehotať s mojím "dedičom impéria", voľba je jasná!


Všetkým dobrým dušičkám, ktoré mi tu nechávajú zopár lichotivých slov, aj keď málokedy si nájdem čas ich láskavosť oplatiť, chcem poďakovať a popriať pohodové chvíle pri predvianočných prípravách. A nezabudnúť si ten čas užiť, Vašej rodine a najmä deťúrencom bude jedno, či sú okná umyté alebo nie, hlavne, ak mama strávi čo najviac času s nimi (a nie "zložená od únavy" pod vianočným stromčekom :-))))


A tak ako na jar vždy príde moment, kedy ju zrazu zacítim vo vzduchu, tak Vianoce u mňa "štartujú" momentom, kedy v rádiu začujem môj obľúbený vianočný song - jednoducho som tak "naprogramovaná":





Už teraz sa teším, keď ten moment príde - a on sa blíži :-))


Prajem krásne biele dni až do Vianoc!

7. novembra 2010

AKO SI NÁS SÁRA NAŠLA...

Už je to 2 týždne, čo som v jedno piatkové popoludnie v blízkosti spoločnosti, kde pracujem, zbadala v tráve pri vchode uzimené, vyhladované a vystrašené mačiatko, ktoré sa svojím hlasným krikom dožadovalo niečej pomoci.
Asi za to môže moja povaha, vďaka ktorej som celé detstvo domov na všeobecnú radosť svojich rodičov "vláčila" osamelé zvieratstvo všetkých druhov, nedokázala som tam to mača nechať napospas mrazivému víkendu a osudu.
Prežili sme cestu domov, aj to, že sa môj muž so mnou pol dňa nerozprával :-), najhoršia však bola návšteva zverolekára, ktorý jej našiel choroby od výmyslu sveta. Najhoršie na tom boli ušká, ktoré boli hrozne zapálené a lekár potvrdil, že do druhého dňa by pravdepodobne mačiatko neprežilo.




Nasledovalo niekoľko dní intenzívnej starostlivosti a to nielen zdravotnej, ale aj upratovacej, kým sa bruško spamätalo, najviac som sa však obávala, ako mačiatko v našom byte prijme náš 8-ročný psík Bert, ktorý bol dovtedy jediným zvieracím pánom v domácnosti.
Aj keď pôvodný plán bol dočasne prichýliť malého najdúcha a skúsiť mu nájsť nový domov, nakoniec sme sa rozhodli si ho ponechať.
Tak máme novú mačku - našu Sáru.
Za tie 2 týždne sa uzdravila, zmocnela a je z nej nádherná mačka:








A ako to zvládol Bert? Prekvapil a ma mačku prijal, občas na ňu síce vrčí, keď ho otravuje práve vo chvíli, keď si chce zdriemnuť, inokedy s ňou zase šantí po celom byte. Máme doma jednoducho vďaka našej Sáre veselo :-)))